Všetci si ideme svoje. Dnes ma vytočil klient. Tisíc čertov do mňa.
A čo ďalej? Mám chodiť po byte a nadávať dokola ako chorá vrana? Keby ma aspoň počul! Ale počul ma len môj šéf. A ďalej ešte čo? Komu by som ešte tak pokazila náladu svojimi nevybúrenými démonmi?
Dala som si čokoládový koláč a napísala dlhý mail priamo dotyčnej firme, s ktorou mimochodom spolupracujem dlho. Nikdy nebol žiadny väčší problém – dnes už celkom rarita v tomto chorom úbohom svete existencie.
Ok, mail odoslaný. Je mi lepšie. Nebol písaný v jedovatom duchu, dokonca som sa snažila vyhnúť manipulácii ako takej. Keď jednoducho viem, že robím v práci veci s mojimi prioritami „transparentne, úprimne, čestne“, nebolo také ťažké sa vyhnúť hrubým obchodným praktikám.
Výsledok? Neviem aký bude. Či dostaneme zaplatené, alebo nie, či celá tá práca na tom bola zbytočná alebo nie. Či náš fakt zlatý klient kvôli tomu príde o predmet zákazky alebo…
Ale viete, ten pocit, že viete, že ste spravili maximum, robili v súlade so spomínanými prioritami, mi priniesol kľud.
Hmm, keď tak nad tým uvažujem, kamoška mi dnes ešte stihla povedať: „10% je situácia a 90% moja reakcia“.
Toľko k dnešnému dňu.
PS: robila som dnes aj kapustnicu, keď už tu máme tie mínusové teploty.